Okolo svojho blogu si musíte vybudovať komunitu. Ivana Grešlíková je travel blogerka, aktívna na svojom zahraničnom blogu Nomad is Beautiful a slovenskom blogu Ivana Grešlíková blog. Okolo oboch blogov si vybudovala komunitu ľudí, ktorých zaujíma cestovanie a Ivanine skúsenosti. Prezradila nám, ako na to.
Kde začať s budovaním komunity okolo nového blogu?
Je to o experimentovaní. Hlavne na začiatku, kedy je ťažké odhadnúť demografiu nášho publika. Môžeme mať predstavu o tom, akú vekovú kategóriu oslovíme, ale reálne sa to ukáže až v procese. Pred pár rokmi bolo tak trochu jedno, aké staré bolo publikum blogera. Hlavne na Slovensku. Všetci sme boli na Facebooku, niektorí aj na Instagrame. To stačilo. Aj komunite, aj blogerom.
Dnes začínajúci bloger potrebuje viac zvážiť, kam investovať energiu a nezačínať so všetkými platformami naraz. Ak má (alebo plánuje mať) fanúšikov vo veku +- 20 rokov, YouTube a Instagram sú ideálne. Mladá generácia si chodí pre inšpiráciu práve tam. Mnohí tridsiatnici a vyššie sú aktívni skôr na Facebooku a diskusných fórach.
Tiež je dôležité byť úprimný sám k sebe a ujasniť si, ktorou cestou sa rozbehnúť. Kde sa cíti bloger najlepšie? Ak pred kamerou, tak má veľké šance na budovanie komunity na YouTube a cez Instastories. Ak niekto radšej píše, je tu Facebook stránka.
Začínajúci bloger by mal využiť a posilniť to, čo ovláda najlepšie, resp. v čom je ochotný makať na sebe a zdokonaliť sa. Komunita rýchle vycíti, či to robí úprimne, má z toho radosť, alebo sa len tlačí do pózy.
S tým súvisí aj fakt, že je dôležitejšie zamerať sa najprv na vytváranie kvalitného obsahu než na to, ako zaujať čo najviac ľudí a udržať si ich vo svojej bubline. Komunita sa po čase vyformuje sama ak uvidí, že má zmysel sledovať blogera kvôli informačnej hodnote príspevkov a/alebo jeho-jej charizme.
Ako udržať rozvíjajúcu sa komunitu?
Počúvať, čo si komunita pýta. Dať jej to, čo vieme, tak dobre ako to len vieme a pýtať sa jej, ako môžeme byť ešte lepší. Základom je pamätať, že bez ľudí v komunite by sme ani neblogovali.
A tiež si dať občasný digitálny detox. Za posledné obdobie počúvam sťažnosti blogerov, ktorí sú vyčerpaní z toho, koľko času trávia na sieťach, odpisovaním na správy, komentáre. Ak majú zlý deň, tak sa za to fanúšikom ospravedlňujú, aj za to, že vyzerajú zle.
Mohlo by vás zaujímať:
Na zdieľaní osobných pocitov nie je nič zlé, pokiaľ si to bloger vie ustriehnuť a neprerastie mu to cez hlavu. Je ľahké prehliadnuť hranicu, kedy a ako často by sme mali byť v kontakte s komunitou, a kedy je čas nechať ju žiť si svoje životy. Napokon, aj bloger v konečnom dôsledku potrebuje byť sám so sebou a dopriať si viac súkromia a sebareflexie. Lebo popri tom, ako sa snažíme naše publikum ohúriť, si voči nemu môžeme podvedome vybudovať odpor.
V tom zmysle, že sa bloger ľahko stane závislým na názoroch fanúšikov, ich komentároch… A ak nemá náladu na nič, tak má pocit, že komunitu zradil, že nie je dokonalý, a že ich tým odpudí.
Čo určite nerobiť pri budovaní komunity?
Večnému sťažovaniu sa a egocentrickým statusom, kedy si bloger poplače, ako ťažko pracuje, koľko veľa energie venuje blogu a nikto sa mu za to patrične neodvďačí.
Ocenenia a poďakovania od komunity by mali prísť prirodzene. Ak sa bloger uspokojí s tým, že si posťažuje a fanúšikovia ho začnú chváliť, lebo si o to poprosil, možno by bolo fajn prehodnotiť dôvody prečo vlastne bloguje.
Ďalšia vec, ktorej by som sa určite vyhla je nadávanie na konkurenciu. Žasnem, ako sa slovenskí blogeri verejne osočujú, nepriamo narážajú na kolegov, hodnotia ich štýl práce, aj to, ako, prečo a na ako dlho niekam cestujú a za koľko.
Prečo by to malo fanúšikov zaujímať? A tiež, prečo niekto mrhá energiu a čas na nenávistné reči, keď za ten čas by mohol vytvoriť niečo zmysluplné?
Nehovoriac o tom, že podobný prístup je neprofesionálny.
